Školský časopis

      Vplyv ,,osmičiek“ vojenských dejín na našu súčasnosť

1848

16. septembra 1848 sa vo Viedni skonštituovala Slovenská národná rada. Na zhromaždení bolo asi 200 Slovákov pod vedením národných buditeľov Hodžu, Hurbana a  Štúra. Tento prvý reprezentačný politický  orgán zorganizoval slovenské povstanie za národné, politické práva a autonómiu Slovenska na území Uhorska. Pre mňa sú tieto tri osoby navždy zapísané do kroník vzniku samostatného Slovenska, aj napriek ich zdanlivému neúspechu. Mali by sa stať vzorom pre každého občana súčasného Slovenska, aby sa stal hrdým a vďačným za oduševnenie, s akým bojovali za naše základné práva a slobody, ktoré sú dnes samozrejmosťou.  Po troch vojenských  výpravách sa slovenské práva rozšírili,  ale len minimálne. Myslím, že tento výsledok bral cieľavedomý Štúr s nevôľou a považoval ho za sklamanie, aj keď voči nám a národnej budúcnosti preukázal túžbu po slobode.

                                                                           1918

Píše sa rok 1915 a v Clevelande je prijatá dohoda, ktorá hovorí o samostatnosti ,,bratských“ národov Česka a Slovenska a ich spojení v jednom štáte. Po vzniku Národnej rady Československej v Paríži pod vedením Masaryka, Štefánika a Beneša sa začína dostávať vidina spoločného štátu Čechov a Slovákov do povedomia občanov a mocností. Na začiatku roku 1918 vzniklo 14 bodov amerického prezidenta Woodrowa Wilsona, kde sa hovorilo o možnosti autonómneho vývoja národov Rakúsko-Uhorska. Koncom mája si na seba uplietol bič pán Masaryk, keď podpísal Pittsburskú dohodu po rokovaniach s americkými Čechmi a Slovákmi. Dohoda podľa môjho názoru oprávnene u Slovákov vzbudzuje nevôľu, pretože Masaryk jej podpísaním ako keby odstavil Slovákov na druhú koľaj a tým ostala len možnosť uspokojiť sa s autonómnym postavením.  28.10.1918 si Česi a Slováci pripomínajú vznik ČSR. Masarykov čechoslovakizmus vo mne podnecuje otázku, či naozaj sme si s Čechmi takí podobní, že nás rozlišuje len reč, alebo naopak naše bratstvo, podobná história a obývané územie boli predmetom spojenia národov, ktoré sú tak odlišné. Musím uznať, s Čechmi sme vytvorili prosperujúci mechanizmus, aj keď počas celej existencie ČSR sme ťahali za kratší koniec a boli sme len učňami českého priemyslu. Jeden z najväčších míľnikov našej histórie, ktorá sa zároveň stala spoločnou, má moje sympatie a ja som hrdý na to, čo sme vybudovali, na hodnoty, za aké sme bojovali.  Nech to už vníma každý, ako chce, názory sú rôznorodé, ale ja vnímam udalosť poznačenú v kalendári na konci októbra ako možnosť budúcnosti národa, ktorý sme vždy chceli a dnes je neochvejnou skutočnosťou.

                                                                       1968

Rok a obdobie, ktoré som spoznal už dávno pred hodinami dejepisu z rozprávaní na rodinných stretnutiach. Vtedy ma spomienky starších príbuzných o  roku 68 prikovali o stoličku a ja som ich počas dlhých večerov počúval s oduševnením a cítil som sa súčasťou diania. Akoby som sa ja tiež chcel stať  hrdinom stojacim s odhalenou hruďou pred okupačným tankom vojsk Varšavskej zmluvy, ktoré ku nám napochodovali v noci z 20. na 21. augusta a pripravili prebudenie do smutného rána beznádeje pre občanov ČSSR.  Reforma režimu presadzovaná Dubčekom ako socializmus s ľudskou tvárou sa stretla s nevôľou v radoch komunistickej strany ako aj u najvyšších politických predstaviteľov ZSSR.   Nevypovedanou otázkou na perách mnohých ostala pasivita našej armády pri prekročení hraníc a obsadení našej vlasti. Ja pri počúvaní Kryla aj napriek skutočnosti, že som tieto udalosti nezažil na vlastnej koži, premýšľam o tom, ako by som v danej situácii reagoval. Všetko, čo sa stalo a čo sa deje, má nepochybný zmysel a ovplyvňuje súčasný chod našej existencie. Vtedy sme boli okupovaní susedmi a teraz nás brzdia nekalé úmysly z radov vlastných politických predstaviteľov. Úctu skladám Jánovi Palachovi, ktorého smrť bola odrazom vnútorného boja občanov ČSSR, ako aj všetkým statočným obyvateľom stojacim s holými rukami pred tankami a okupantmi. Či bola aj smrť nevyhnutná? Neviem, asi áno. Nesie si so sebou silu presvedčenia.

Na záver by som chcel poďakovať všetkým statočným ľuďom v histórii samostatnej aj spoločnej republiky za to, že sa dnes väčšina prebúdza v krajine bezpečnej s neodňateľným právom napísať si svoj vlastný  životný príbeh.

Ján Krkoška, Spojená škola – Športové gymnázium, Rosinská cesta 4, 010 08 Žilina

VPLYV „OSMIČIEK" VOJENSKÝCH DEJÍN NA NAŠU MINULOSŤ   

               „Osmičky" v našich dejinách zohrávajú obrovskú úlohu a píšu veľkú časť histórie. Roky 1848, 1918, 1968 sa niesli v rytme radosti, odvahy, patriotizmu, ale aj hlbokého smútku. Myslím si, že každý zo spomínaných rokov zanechal značnú stopu v rozvoji terajšej Slovenskej a Českej republiky.

                1848 je „rokom revolúcií", no pre našu vlasť je najdôležitejšie práve slovenské povstanie. Povstanie bolo súčasťou uhorskej revolúcie a bolo organizované Slovenskou národnou radou, ktorej hlavnými predstaviteľmi boli Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža či Bohuslav Novák. SNR sa stala prvým slovenským národným reprezentačným štátnym útvarom. Centrom organizačných príprav na ozbrojené povstanie Slovákov sa stala Viedeň. Zbor dobrovoľníkov nebol tvorený len Slovákmi, ale aj našimi večnými bratmi z Česka. Taktiež medzi účastníkmi boli aj Poliaci a viedenskí Nemci . Do 17. septembra bolo naverbovaných približne 500 dobrovoľníkov. Vláda vo Viedni podporovala akciu skôr neoficiálne - poskytovala časť zbraní či železničný transport s polovičným cestovným. 18. septembra prekročil dobrovoľnícky zbor moravsko-slovenské hranice v západnej časti Nitrianskej stolice. Začala tzv. septembrová výprava. Deň na to nastal nástup slovenských dobrovoľníkov proti uhorskej revolúcii. Štúr vyhlásil autonómiu Slovenska v rámci Uhorska na ľudovom zhromaždení v Myjave. Všetko však nešlo podľa predstáv a nebolo odeté v ružových farbách. V Myjave došlo k stretu so stotinou cisárskeho pluku, ktorého veliteľ vyzval dobrovoľníkov, aby opustili mesto. Tí však prepadli cisárskych vojakov v kasárňach a odzbrojili ich. Po tejto udalosti sa ukázalo, že výprava bude musieť čeliť aj cisárskym jednotkám. 22. september bol o obsadení Brezovej pod Bradlom, kde sa prvýkrát dobrovoľníci stretli s uhorskými občianskymi gardami a ich útok odrazili. Koncom septembra 1848 sa povstalecké vojsko rozpadlo po neúspechu v bitke pri Poradí. Slovenskí predstavitelia sa časom z Viedne presunuli do Prahy, pretože im hrozil útok viedenských revolucionárov.

               Vznik prvej Československej republiky sa datuje do roku 1918. Nezávislosť Československa bola vyhlásená 28. októbra 1918 päťčlenným Národným výborom v Prahe, no na Slovensku to bolo potvrdené až 30. októbra Martinskou deklaráciou. Hlavnými predstaviteľmi štátu boli Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý sa stal aj prvým československým prezidentom, Milan Rastislav Štefánik, ktorý sa zaslúžil o vznik československých légií, sa stal ministrom vojenstva a Edvard Beneš zasadol do funkcie ministra zahraničných vecí, Za pomerne veľkú pomoc môžeme ďakovať aj americkému prezidentovi Woodrowovi Wilsonovi, ktorého Štrnásť bodov výrazne pomohlo presadeniu československých požiadaviek.

                Rok 1968 je povestný vpádom vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa. Operácia Dunaj, bola inváziou vojakov ZSSR, Maďarska, Poľska, Bulharska a NDR. Na čele stál Sovietsky zväz. Operácia začala 20. augusta o 23. hodine, ale hovorí sa najmä o 21. auguste, kedy na Ruzyňskom letisku v Prahe pristala prvá výsadková jednotka. Približne pol milióna vojakom a 6000 tankom velil armádny generál I.G. Pavlovskij. Predstavitelia štátu Alexander Dubček, Josef Smrkovský či Oldřich Černik boli zatknutí a prevezení do Moskvy, kde rokovali s Brežnevom o následnom fungovaní Československa. Do Moskvy priletel prezident republiky Svoboda, ktorý im prišiel pomôcť. Dubček a spol. boli prinútení podpísať Moskovský protokol, ktorý hovoril o legálnom pobyte cudzích vojsk v krajine. Ľudia prvé dni všemožne protestovali, no neskôr na príkaz predstaviteľov vlasti boli nútení vojakov Varšavskej zmluvy „poslúchať".  Všetky tieto udalosti a najmä nástup „normalizácie“  pod vedením Gustáva Husáka potlačil všetky pokusy o socializmus s ľudskou tvárou.  

Branislav Ďurana,  žiak 3. ročníka, Spojená škola – Športové gymnázium, Rosinská cesta 4, 010 08 Žilina