Školský časopis

I malé meškanie môže spôsobiť veľké problémy

(Rozprávanie)

 

        Musím sa s vami podeliť o moje letné zážitky. Som tínedžer, ktorý chce mať určitú životnú úroveň, no už mám osemnásť a musím si na ňu zarábať sám.
        Pomaly sa blížilo leto a ako každý mladý človek som s aj ja začal hľadať brigádu. Každý deň som brázdil internetom, no nič ma nezaujalo. „Asi som moc náročný,“ vravel som si. Chcel som prácu, pri ktorej sa moc nenarobím, ale zarobím veľa.  Avšak každému normálnemu človekovi napadne, že v takomto veku si nájsť brigádu takéhoto typu je nemožné. Ja som v to stále veril. Pridával som inzeráty, vypytoval sa kamarátov, známych, bohužiaľ, neúspešne.
        „Našla som ti brigádu!“ skríkla raz mama hneď po príchode z práce. „ Neverím,“ vysmial som sa jej. „Prišiel k nám pacient, ktorý ma záhradnícku firmu a hľadá mladých brigádnikov,“ povedala mama vážne. Nemohol som tomu uveriť. Po chvíli z nej vypadlo, že to bude celkom náročná práca, ale že by som to mal zvládnuť. ,,Záhradnícka firma, pomocné práce,“ zamyslel som sa, „určite len pokosím trávu,  polejem a zasadím kvietky. To bude malina,“ zasmial som sa mame. To som ešte nevedel, čo ma čaká. Dlho som váhal, asi týždeň, či tu prácu vezmem. Bola dobre ohodnotená a v mojich predstavách by som sa nemal ani moc narobiť. Nakoniec som sa rozhodol, že to vezmem.
        Mama mi dala číslo na týpka, ktorý ju mal na starosti. Už stačilo len zavolať. Verte či nie, aj to mi trvalo týždeň. Hľadal som odvahu. No napokon prišiel deň D. Jurko nabral odvahu a zavolal. A na druhej strane sa ozval celkom mladý hlas. Vravím si: „To bude pohodka. Mladý chalan, určite si budeme rozumieť.“ Na druhý deň sme sa stretli a oboznámil ma so všetkým. Bol som uchvátený, Vravel som si, že to budú peniaze zadarmo. Pomaličky sa blížil môj prvý pracovný deň. Znervóznel som, pretože to bolo pre mňa niečo nové.
         Bolo to krásne slnečné ráno a  ja som vstával prvýkrát do práce. Teraz to začína, priatelia. Ako úplný frajer som na seba hodil kraťasky, tričko a v batohu som mal fľašku vody. Poviem vám, to bola moja asi najväčšia chyba v živote. Nevedel som však, že vonku bude 40 stupnňov Celzia. Povedal som si, že prvý deň sa ukážem v dobrom svetle. Lietal som s fúrikom celý deň.
        Čím dlhšie som robil, tým viac som si začal všímať pohľady kolegov. Jeden z nich to už nevydržal a spýtal sa ma: „Nemáš už dosť? Nemáš tu klobúk? Si celý spálený.“ Pozrel som sa na neho a neveril som. Odvetil som: „Nie, som v poriadku.“ Blížil sa už koniec šichty a cítil som sa už fakt ako pracant v bani.
         Po ôsmich hodinách som konečne zavítal domov. Zbadal som sa v zrkadle a takmer som odpadol. Ľudia, ja som bol opálený na najbližšie tri letá. Teda skôr spečený. „Zajtra ma už neprekvapíš!“ povedal som počasiu. A prekvapilo. To ale nebolo všetko. Najviac deprimujúce bolo, že mi rozkazoval človek menší od vedra. „Zmizni už, ty špunt!“ vravel som si vždy, kedy bol pri mne. Nemal som ho rád. Takto sa to vlieklo dva týždne. Každým dňom som bol menej odhodlaný tam ísť. Našli sa aj dni, kedy si môj „šéf“ našiel správa správu typu: „ Dnes neprídem, je mi zle.“ Každý vie, ako to  v skutočnosti bolo. Po dvoch týždňoch trápenia a zdierania som si povedal: ,,A dosť!“ Ukončil som to a začal som si užívať leto.

                Výplata nakoniec prišla, ale čo iné som mohol čakať ako pomstu? Žiadne sľúbené prémie ani bonusy. Zmieril som sa s tým. Bol som rád, že môžem v pokoji spávať a tráviť čas s kamarátmi. No teraz to ľutujem. Vravím si: ,,Keby si tam vydržal aspoň mesiac, mal by si z čoho žiť.“  Bohužiaľ, čas sa vrátiť nedá.

                                                                                                                             Juraj Cisárik , IV.A