Dňa 24.05. 2018 sa v priestoroch školskej jedálne uskutočnila rozlúčka so žiakmi 4. ročníka, ktorú organizovali žiaci 3. ročníka, pričom zabezpečili všetko tak, aby akcia prebehla najlepšie, ako mohla.

     Ako na všetkých školských akciach, hrala študentská hymna, ktorá nesmie nikdy chýbať. Na začiatku mala príhovor naša pani riaditeľka, zástupca za všetkých štvrtákov a zástupkyňa školskej rady Romana Weindlingová.

     Po príhovoroch prišli na rad prezentácie. V 1. prezentácii ukazovali štvrtáci celej škole, kto do ich triedy patrí a ako vyzeral, keď bol ešte malý. Druhá prezentácia boli ich spoločné spomienky ako triedy počas celého obdobia na našej škole.

     Keď skončili prezentácie, zoradili sme si štvrtákov vedľa seba a po jednom sme ich volali na odovzdávanie vecnej ceny. Táto vecná cena boli motýliky pre štastie a symbolicky sme ich dali každému cez hlavu. S takýmito krásnymi motýlikmi nasledovalo fotenie tried. A keďže naši páni učitelia, im celé tie 4 roky pomáhali a snažili sa im predať všetko, čo vedia na 110%,tak si zaslúžli kvietky. Po skončení všetkých formalít začali štvrtáci hádzať cukríky po všetkých triedach, ktoré sedeli na stoličkách. Keď sa im minuli zásoby,tak zobrali prázdne obaly a začali zbierať peniaze. Kto bol ochotný, prispel im. Vznikali pri tom často komické situácie. Veríme,že sa všetkým páčilo a ďakujeme všetkým, ktorí prišli a rozlúčili sa s našimi skvelými štvrtákmi. Tešíme sa na Vás budúci rok, tentokrát s inými štvrtákmi.

 

                                                         Tomáš Vidovenec III.A

 

  

Bolo to na neuverenie

 

Sobota ráno. Vonku je krásne. Paráda, práve dnes, v tento výnimočný deň. Som nadšený. Musím sa poriadne posilniť, aby som mal na poobedie dostatok energie. Idem sa naraňajkovať.

V kuchyni ma už čaká mama aj oco. Moje oči sú ešte zalepené, ale rodičom to neprekáža a spustia na mňa spŕšku otázok a pokynov. ,,Poriadne sa najedz,” vraví mama, ,,a nezabudni sa dobre obliecť!” Otec, ako vždy, ma podpichuje: ,,No čo, už sa ti pretáča žalúdok? Máš stres? ” Pozrel som sa na ňho ako Spider-man, keď  zachraňoval svoju lásku z padajúceho autobusu, čiže nebojácne a hrdinsky a odpovedal som mu: ,,Ja a stres? Pche, si sa zbláznil!” Otočil som sa a odišiel späť do izby. Ak by však vedel, že som "pototo" až za ušami, tak by ma vysmial.

A v čom je vlastne dnešný deň výnimočný? Rodičia mi kúpili zoskok padákom z lietadla, keďže som o tom sníval. No a dnes sa sen stáva skutočnosťou. Ešte pred odchodom si beriem keksík na prehryznutie, nech neomdliem, dávam pusu psíkom, keby sme sa náhodou už nevideli a nasadám do auta.

Dorazili sme na miesto. Uf. Zoznámil som sa s mojím inštruktorom, povedal mi pár organizačných vecí a nastúpili sme do lietadla. Srdce mi búšilo ako nikdy predtým. Krásny výhľad. Cítim sa taký voľný. Och, počkať, o chvíľu skáčem. Rýchla modlitba, nádych, výdych... Skok. Neverím, dokázal som to. Letím. Som ako vták. Chcem kričať. Veď môžem kričať, nie je to zakázané. Kričím. Od radosti. Úžasný pocit. Pomaly ale začnem otvárať padák. Teraz. Zatiahnem za páčku. ,,Haló?” Páčka je zaseknutá. Šklbem ňou a panikárim. Nič sa nedeje. Rútim sa rýchlosťou viac ako 100 km/h priamo na zem. Kričím. Od strachu. Stále sa snažím s páčkou pohnúť, ale nič sa nedeje. Už len pár metrov. Som zmierený a plačem. Zavriem oči. Tri, dva, jeden... Bum. Zobúdzam sa vo svojej posteli, celý prepotený a vystrašený. Žijem. Bolo to na neuverenie.

Bol to len sen, avšak hneď ako som sa zobudil, utekal som do kuchyne a povedal rodičom, že tento darček a kaskadérsky kúsok v jednom, radšej neabsolvujem.

 

Dávid Oravec VIII.OA